Hra
Hra dieťaťa do jedného roka a vhodné hračky
Autor: Mgr. Lucia Čopíková
Hra je osobitným druhom činnosti typickým pre detský vek. Poskytuje dieťaťu priestor pre osvojenie rôznych vedomostí a zručností. Od začiatku predškolského až po koniec mladšieho školského veku je hra najobľúbenejšou formou kontaktu dieťaťa s vlastným vnútrom aj vonkajším svetom. Hra tým, že predstavuje život „akože“, dáva dieťaťu voľnosť prežívať a zvládať hrový svet ako svoj výtvor, riadiť ho, riešiť v ňom svoje radosti i problémy.
Hra nie je pre dieťa povinnosťou, ale uspokojením potreby činnosti, robí také veci, ktoré ho aktuálne zaujímajú, jeho hrové výtvory nemajú významnú materiálnu či praktickú hodnotu. Dôležité je len momentálne prežívanie, ktoré spôsobuje dieťaťu zábavu, radosť z dosiahnutého cieľa, radosť z napodobňovania dospelých. Pri hre nemusí podávať výkon ako pri úlohových činnostiach, čo ho chráni pred frustráciou zo zlyhania.
Hra má aj svoj vývin. Môžeme ho pozorovať vo viacerých rovinách: od experimentovania a inštinktívnych hier k vzrastajúcej intelektualizácii, od činnosti pre seba samú k plánovaniu, od egocentrickosti k hraniu sa v kolektíve.
Novorodenec (0 – 6 týždňov)
V tomto období nehovoríme o hre ako takej – bábätko má čo robiť, aby sa prispôsobilo podmienkam vonkajšieho sveta. Jediné, čo potrebuje a od čoho závisí jeho prežitie je vaša starostlivosť, telesný a zrakový kontakt s vami. Okrem uspokojenia základných potrieb je preňho dôležité počuť váš hlas, skúmať vašu tvár a cítiť vaše dotyky. Najvhodnejšia vzdialenosť na zaostrenie jeho zraku je 20 – 25 cm.
Dojča (6 týždňov – 1 rok)
Hra u dojčaťa trvá len pár minút. Ide o spontánnu zmyslovú činnosť alebo o pohybovú aktivitu. Rozoznávame funkčné hry: dieťa sa hrá s rúčkami, nôžkami, strká si prsty do úst. Zahŕňame sem aj hry s hovorovými orgánmi – dieťa hrkúta, džavoce, chvíľu sa odmlčí, potom sa opäť „rozhovorí“.
Okolo polroka sa rozvíjajú manipulačné hry: vtedy už dieťa vníma predmety a naťahuje sa za nimi, obzerá si ich, strká do úst, búcha s nimi... Nezáleží na predmete, s každým narába približne rovnako.
Okolo 10. mesiaca si hru prispôsobuje predmetu – s hrkálkou hrká, kocky začína stavať. Po polroku začínajú nápodobivé hry: napodobňuje činnosť a zvuky dospelého. Tie hry, kde dieťa nielen napodobňuje, ale aj aktívne sa zapája do hry s dospelým, voláme sociálne hry. Najznámejšia je hra s plienkou – dospelý sa za ňu schováva, dieťa mu ju sťahuje a samo sa pokúša s ňou zakryť.
Hračky v tomto období musia byť bezpečné (žiadne malé časti, ktoré by sa mohli prehltnúť alebo vdýchnuť), neškodné (žiadne škodlivé látky) a čisté.
Na začiatku obdobia sú vhodné: visiace a pohybujúce sa hračky rôznych farieb, ktoré sú upevnené v zornom poli dieťaťa (tzv. kolotoče), obrázky alebo fotky s ľudskou tvárou, hračky, ktoré sa ľahko uchopujú, rôzne hrkálky a „chrastítka“. Do dobre uzavretej fľaštičky môžete naliať vodu – žblnkotavý zvuk je pre vaše dojča opäť niečo nové. Malú hrkálku mu môžete priviazať o nohu - upriami sa jeho pozornosť na spodnú časť tela. Absolútny hit u nás doma bol nafúknutý mikroténový sáčik (pozn. autorky). Ďalej môžem spomenúť lyžičky, plastové misky, hrnčeky, mäkké hračky, malé lopty, hračky vydávajúce zvuk pri ich stlačení.
Už v tomto období môžeme začať s jednoduchými riekankami: Varila myšička kašičku, Hijo heta na koníčku, Ide pavúk po stene, Baran, baran buc!, Ťap, ťap, ťapušky...
V druhej polovici hračky môžeme rozšíriť o:
knižky – gumené, plastové, látkové, leporelá,
lopty a kocky rôznych veľkostí, nádoby s vrchnákmi, papier na trhanie, bezpečné zrkadlo, sada pohárikov rôznych veľkostí, ktoré sa dajú do seba zasúvať,
jednoduché hudobné hračky: xylofón, bubon; pískacie hračky,
hračky do vane (vrátane odmeriek, lievikov, špongie),
malé autíčka a zvieratká na ťahanie a strkanie, hračky na kolieskach,
predmety každodennej potreby: varechy a hrnce, prázdne obaly od kozmetických výrobkov,
stavebnice s veľkými dielmi,
bublifuk a balóny – pod dohľadom dospelého.
Osobitnú úlohu medzi hračkami zastáva „miláčik/maznáčik“. S najväčšou pravdepodobnosťou je to mäkká hračka alebo plienka. Dieťa sa s ním mazná a berie všade so sebou. Beda, ak ho zabudnete zobrať na dovolenku alebo k doktorke! Psychológovia ho nazývajú „prechodne uspokojovací predmet“ - keď mama nie je nablízku, maznáčik pre dieťa predstavuje bezpečie a istotu. Nikdy maznáčika nevyhadzujte, aj keď vyzerá akokoľvek zúbožene! Pre dieťa je to kus jeho citlivého emocionálneho sveta. Aj keď vekom ho budú zaujímať iné hračky, skúste miláčika odložiť. Možno ho ešte budete potrebovať – napr. keď dieťa bude musieť ísť do nemocnice alebo pri narodení mladšieho súrodenca...
Hra batoľaťa (1-3 roky) a vhodné hračky
V tomto období si dieťa hrou vypĺňa každú voľnú chvíľu. Hry trvajú dlhšie a majú vyššiu úroveň. K svojim hrám dieťa potrebuje hračku – bez nej sa nevie hrať. „Hračkou“ môže byť čokoľvek z okolitého sveta – vďaka svojej narastajúcej samostatnosti objavuje predtým nepoznané veci. Začne všetko skúmať – všetko je preň nové. Po mesiacoch skúmania začne s vecami experimentovať: hračky a predmety ohmatáva, púšťa, ťahá, stláča a čaká, čo sa stane. Zistí, že keď niečo pustí, vždy to spadne dolu. Lopta sa kotúľa, kocka nie. Keď strčí ruku do vedra s vodou, je mokrá. Keď má vo vedre piesok, ruka ostane suchá. Keď zistí, ako sa veci správajú, začne si uvedomovať, čo majú spoločné, čo rozdielne a začne ich podľa toho triediť do skupín. Vtedy je na ceste k veľmi dôležitému vývinovému stupňu – na základe triedenia si utvára v mysli zložité pojmy. Napr. pojem „kocka“ nebude preňho znamenať len jednu konkrétnu kocku, ktorú práve vidí pred sebou, ale všetky kocky, ktoré má doma alebo ich uvidí v knižke na obrázku. Keď je dieťa takto schopné uvažovať, začne si v hrách predstavovať, vymýšľať a plánovať.
Hry
V napodobivých hrách využíva všetky svoje rozumové, pamäťové, fantazijné a pohybové schopnosti a to ho maximálne uspokojuje. Pri hre so zvieratami a dopravnými prostriedkami napodobňuje zvuky, ktoré vydávajú. Napodobňuje dospelých – varí, vezie bábiku v kočíku, šoféruje, predáva... Tu uplatňuje svoju túžbu konať samostatne a robiť všetko tak ako dospelí. Na začiatku obdobia tieto činnosti batoľa robí vtedy, keď ich robí aj dospelý. Na dva a pol roka už nepotrebuje dospelého vidieť pri tej – ktorej činnosti, dieťa sa v svojej hre dospelým stáva – samo napr. umýva autíčko, aj keď nablízku nie je otec, ktorý by neďaleko umýval svoje auto.
V manipulačných hrách dieťa skúma predmety, objavuje ich vlastnosti a možnosti, precvičuje si zmyslové orgány. Dieťa sa veľmi poteší, keď mu na hranie ponúknete vodu (teplú, studenú, zafarbenú, kocky ľadu), hlinu, cesto, piesok, kamene, listy, konáriky...
Keďže dieťa vie už chodiť, pribudnú pohybové hry: šmýkanie, plazenie sa, naháňanie, schovávačka, chodenie po schodoch, hojdanie na hojdačke alebo starej pneumatike... Čím viac praxe získa v tomto období, tým koordinovanejšie a bezpečnejšie budú jeho pohyby v predškolskom veku. Energia, ktorú dieťa vydá pri telesnej činnosti, prináša uvoľnenie napätia, čo vzniká pri myslení a pri hrách, kde používa len ruky. Deti majú veľmi rady aj hry s rytmickým pohybom a spevom, napr. „Kolo, kolo mlynské“ alebo „Oli, oli, Janko“.
Hračky
Niektoré hračky vyradíme (kolotoč nad postieľkou, hrkálky...), iné ponecháme (hračky zvukové, na šnúrke, do vane, predmety každodennej potreby, stavebnice). Zaradiť môžeme voskovky, ceruzky, prstové farby, modulínu (je lepšia než plastelína, lebo farby sa používaním nezlejú na jednu sivohnedú masu, z koberca sa dá povysávať, z vecí vyprať a na vzduchu stvrdne). Od 30. mesiacov vyskúšajte vodové farby, plastové nožnice na papier, lepenie. Pre rozvoj jemnej motoriky sú vhodné vkladačky, jednoduché puzzle, kolieska na tyči, veľké korálky na navliekanie. No a, samozrejme, nesmú chýbať klasické hračky ako autíčka, bábiky, riady, domčeky, kočíky, vláčiky, macíky...
Vonku majú úspech odrážadlá, neskôr trojkolka, kolobežka, formičky do piesku, nafukovacie lopty. Dieťa podporujeme v preliezaní, v stúpaní po schodoch na šmykľavku – ale vždy pod naším dozorom!
Naučiť dieťa deliť sa
Dieťa k svojim sociálnym hrám potrebuje dospelého, lebo hra s rovesníkmi zlyháva na množstve malicherných konfliktov. Vyplývajú z detskej neobratnosti (deti si môžu pri hre ublížiť, neodhadnú svoju silu), nedostatku empatie (nevedia sa vcítiť do druhého, keď ho strčia alebo buchnú, že ho to bolí) a „vlastníckeho práva“. Rodičia často nabádajú deti, aby svoje hračky požičali, aj keď ich deti urputne držia a požičať nechcú. Niekedy rodič hračku nasilu vytrhne a podá druhému dieťaťu v domnienke, že takto svoje dieťa naučí deliť sa. Opak je často pravdou – dieťa sa o svoje hračky naďalej bojí a javí ešte menšiu ochotu požičiavať. Prečo je to tak? Lebo dieťa musí najprv zažiť výhradné právo na svoju hračku a až potom je schopné sa o ňu podeliť. Ako riešiť takéto situácie? Mne sa osvedčil nasledujúci postup: po príchode na ihrisko, nechám na svojom dieťati, či hračku požičia alebo nie. Keď nechce, dbám na to, aby sa hračka nedostala inému dieťaťu do rúk. Keď si chce požičať cudziu hračku, musí si ju vypýtať, resp. za mladšie dieťa si ju vypýtam ja a poďakujem sa. Túto chvíľu využijem na to, aby som vysvetlila, že je čas požičať aj svoju hračku. Keď ani vtedy nepožičia, nenalieham, nechám pôsobiť prirodzené dôsledky – bude vidieť, že ostatné deti mu prestanú požičiavať. Keď chce druhé dieťa hračku vrátiť naspäť, vrátime ju, aj keď jeho mamička nám vraví, že si ju môžeme ešte nechať. Znie to úplne jednoducho, ale sama viem, koľko kriku a plaču zo začiatku bolo, keď sme museli rešpektovať, že druhé dieťa nám hračku nepožičalo alebo keď sme hračku museli vrátiť a moje dieťa by sa s ňou ešte hralo. Napísala som zo začiatku, lebo po istom čase si deti toto pravidlo osvojili a teraz sa celé „požičiavanie“ zaobíde bez konfliktov. Potešujúcim poznatkom je, že v nasledujúcom období predškolského veku vďaka rozvoju rozumových schopností a sociálnych zručností deti prekonajú svoj egocentrizmus a čoraz častejšie budú uprednostňovať spoločnú hru v kruhu kamarátov pred hrou „sám pre seba“.
Hra a hračky dieťaťa predškolského veku
Dieťa vstupuje do materskej školy. Je to významný medzník v jeho živote. Musí sa naučiť žiť v kolektíve a rešpektovať inú autoritu (učiteľku) ako sú jeho rodičia.
Hra je jeho najprirodzenejšou činnosťou a vplýva na jeho telesný, rozumový, mravný a citový vývin.
Telesný vývin: pohyby pri jednotlivých hrách priaznivo vplývajú na činnosť jednotlivých vnútorných orgánov a precvičuje si aj jemnejšie pohyby ruky.
Rozumový vývin: dieťa si prehlbuje svoje poznatky o sebe a svete a podporuje vývin reči, aby mohlo pri hre vyjadriť svoje myšlienky, city a želania.
Mravný vývin: v hre uplatňuje mravné konanie, ktoré si osvojilo od ľudí zo svojej blízkosti. Dodržiavanie pravidiel, splnenie úloh, vychádzať si priateľsky s kamarátmi, rešpektovať iných, podeliť sa s hračkou...
Citový vývin: hra samotná vyvoláva o dieťaťa množstvo kladných citov – radosť, nadšenie, záujem, zvedavosť, nežnosť, ale aj rozhorčenie, keď sa niekto nehrá tak, ako sa dohodli.
Hráme sa spolu...
V tomto veku sa mení vzťah dieťaťa k spoluhráčom. Z individuálnej hry trojročného dieťaťa sa stáva spoločná hra starších detí. Dieťa prekonalo svoj egocentrizmus a je spoločenskejšie. Okrem toho, rozmanitosť a väčšia zložitosť hier často vyžaduje viac účastníkov.
Hračky a hrové činnosti sú podobné ako v predchádzajúcom období, dieťa zvláda čoraz náročnejšie úkony a jeho činnosť je oveľa viac koordinovaná a precíznejšia.
Mení sa aj vzťah k hračke. Doteraz celá hra spočívala v manipulácii s hračkou a jej úloha bola v podporovaní zmyslového vnímania. Teraz dieťa využíva hračku cieľavedomejšie: bábiku nestačí mať vedľa seba v postieľke, treba ju voziť v kočíku, obliekať, stolovať s ňou... Auto musí mať garáž, treba preňho postaviť cestu, tunel...
V tvorivých (úlohových) hrách dieťa reprodukuje skutočnosť. Od napodobivých hier dojčaťa sa líšia tým, že už nie sú len povrchne odpozeraná činnosť dospelého, ale chápe vzájomné súvislosti a vzťahy. Samozrejme, hry opäť zodpovedajú vývinovej úrovni dieťaťa – preberá v nich toľko, koľko o skutočnosti vie. Reálne situácie pohotovo dopĺňa fantáziou. Deti sa rady hrajú na rodičov, lekára, predavačku či učiteľku v materskej škole. K „svojmu“ povolaniu potrebujú aj rekvizity – rytier meč, predavačka pokladňu, lekárka lekársky kufrík. Ukazujte im povolania v reálnom živote, príp. si o nich čítajte alebo sa zahrajte pantomimickú hru: „Som remeselník, pochádzam z Afriky – papriky a moje remeslo sa začína na... a končí na...“
Ku konštrukčným hrám patrí stavanie z drevených kociek, lega, modelovanie, strihanie, lepenie, hra s pieskom. Dieťa si vytyčuje cieľ a určuje si prostriedky, ako ho dosiahnuť. Napr. postavím si z lega domček, vystrihnem si z papiera panáčika, upečiem tortu z piesku a ozdobím ju kamienkami a kvietkami. Je to opäť pokrok voči predchádzajúcemu obdobiu, kedy najprv niečo vytvorilo a až potom to pomenovalo. Výsledok z hry – samostatný výtvor - vzbudzuje u dieťaťa uspokojenie, posilňuje jeho sebavedomie a povzbudzuje ho do ďalších výkonov. Urobte si z výtvorov výstavu, nikdy ich nehádžte do koša! Dieťa by ste tým veľmi zranili!
Pohybové hry:
Dieťa už má skoordinované pohyby a vie udržať rovnováhu. Ku koncu obdobia vie jazdiť na bicykli bez pomocných koliesok, skáče škôlku a cez švihadlo, zvláda základy korčuľovania. V tomto období je vhodné začať so základmi jednotlivých športov. Môžete zapísať dieťa do športového krúžku. Najvhodnejší je taký, ktorý rovnomerne zaťažuje všetky svaly – gymnastická, tanečná, korčuliarska či plavecká príprava.
Dieťa začleňuje do hry aj prácu – varí, perie, píše na počítači... Neskôr sa neuspokojí s praním len pre bábiky, ale chce pozapínať naozajstnú práčku, variť v kuchyni, pohybovať s myšou na tatovom počítači :) Postupne môžete dieťaťu dovoliť, aby používalo nástroje pre dospelých. Najprv ho poučte, ako s nimi treba zaobchádzať. Rozvinie sa jeho manuálna zručnosť a neskôr to bude znamenať menej úrazov z neopatrnosti.
Tento čas môžeme vhodne využiť na budovanie prvých pracovných návykov – podporujeme deti v samostatnosti, samoobsluhe či udržiavaní poriadku. Samozrejme, záujem dieťaťa trvá, len kým je preňho práca zaujímavá a príjemná. Práca, ktorá stratila hrový ráz, je preňho nepríjemná záťaž, ktorá ho vyčerpáva.
Viackrát som sa stretla u mamičiek s otázkou, či je autíčko vhodná hračka pre dievča a bábika/kočík pre chlapca. Súvisí to s vnímaním rodových stereotypov – akoby sa dievčatá nemohli hrať s ničím, čo je „typicky chlapčenské“ a chlapci s „typicky dievčenskými“ vecami. Trochu v úzadí je obava, či je to „normálne“. Áno, je to normálne :) Všimli ste si, že keď prídete na ihrisko, vaše deti zaujímajú hlavne cudzie hračky? A o to viac hračky, ktoré nemajú doma? Prvým dôvodom, prečo sa deti hrajú s hračkami „opačného pohlavia“, je zvedavosť – na čo to je, ako to funguje. Niekedy sa mu stačí popozerať, chvíľu sa pohrať a viac o hračku nemá záujem. Naše neustále napomínanie by v jeho očiach príťažlivosť hračky len zvyšovalo. Nevidím dôvod, prečo pri vážnejšom záujme by nemohol mať chlapec doma aspoň jednu bábiku a dievča autíčko či vláčik. Budete prekvapení, ako dobre sa s nimi zahrajú! Keď nechcete investovať peniaze do kočíka, nechajte svojho chlapca dosýta sa s ním vyhrať na ihrisku, materskom centre alebo v škôlke. Hračky a hry sa výraznejšie diferencujú podľa pohlavia až v nasledujúcom vývinovom období.
Hra školáka a vhodné hračky
Mladší školský vek (6 -10 rokov)
Tak ako v predchádzajúcom období bol pre deti vývinovým medzníkom vstup do materskej školy, začiatok tohto obdobia predstavuje ďalšia významná a výrazná zmena doterajšieho života dieťaťa – vstup do školy. Hra sa už prestáva hrať pre samotnú hrovú činnosť, dôležitý je aj jej výsledok.
V pohybových hrách sa uplatňujú požiadavky na obratnosť a vytrvalosť. Dieťa je v tomto období zdrojom nevyčerpateľnej energie. Behá, skáče, šplhá, prelieza, tancuje na hudbu. V súvislosti so záujmom o hudbu ho môžete prihlásiť do kurzu hry na hudobnom nástroji.
V didaktických hrách sa aktivizujú rozumové schopnosti – bystrosť, pohotovosť, pamäť, úsudok – riešia sa hlavolamy, hádanky, hry s číslami, hry na „meno, mesto, zviera, vec“.
Deti obľubujú stolové spoločenské hry – karty, domino, dáma, monopoly a iné strategické hry, niektoré deti prejavia záujem o šach. Dieťa však nerado prehráva, plače, trucuje alebo chce zaviesť nové pravidlá.
Okrem známych hier s pravidlami si deti vymýšľajú vlastné hry, ktorými si vypĺňajú svoj voľný čas. Dievčatá volia námety z rodiny, školy a spoločenského života, chlapci sa hrajú dobrodružné hry.
V tomto veku sa dievčatá a chlapci nehrajú spolu, ale vytvárajú si vlastné uzavreté spoločenstvá. Vyplýva to z ich záujmov, spôsobov konania, z postojov k rozličným javom. Chlapci väčšinou dievčatami pohŕdajú, podceňujú ich, vystatujú sa pred nimi. Dievčatá zase bočia od chlapcov, usilujú sa ich predstihnúť dobrým správaním a usilovnosťou. Až obdobie dospievania prinesie do vzťahov medzi chlapcami a dievčatami podstatné zmeny.
Deti odlišujú hru od práce. Pri správnom výchovnom usmerňovaní rady pomáhajú pri domácich prácach. Ak chceme deti pri pomáhaní udržať, nemala by sa práca používať ako trest!
Starší školský vek (11 – 15 rokov)
Predchádzajúcim obdobím sa končí zlatý vek hier. Postupne strácajú dominantné postavenie v živote dieťaťa, transformujú sa na rôzne typy športov, technických či umeleckých záujmov.
Pohybové hry sa naďalej tešia veľkej obľube, nadobúdajú formu kolektívnych hier – futbal, hokej, vybíjaná. Z ďalších športov sú dnes atraktívne in-line korčule, skateboard, snowboard, lyžovanie, tenis. Športovú činnosť treba kontrolovať a usmerňovať, lebo mládež má tendenciu preceňovať svoje sily, čo môže viesť k preťaženiu a zraneniam. Platí to aj o rodičoch, ktorí majú na svoje deti neprimerané požiadavky a nerealistické očakávania. Šport by mal prinášať radosť, nemal by byť pre dieťa utrpením!!!
Z ostatných typov hier majú zastúpenie už vyššie spomenuté stolové a konštrukčné hry.
K hre ako takej sa dá napísať ešte mnoho. Na záver by som pripojila krátke postrehy ohľadom počítačov, televízie, kníh a trávenia spoločného času.
Počítač a televíziu nemožno z našich životov odstrániť, treba ich čo najviac využiť v prospech dieťaťa. Oba prostriedky vo veľkej miere formujú detské ideály. To znamená, že volíme také počítačové programy a hry, ktoré nie sú agresívne, ktoré rozvíjajú schopnosti dieťaťa a nezabúdame na správnu psychohygienu (aby pred počítačom strávilo dieťa primeraný čas, nehrbilo sa). Z internetu mu ponúknime vhodné www stránky. Dohliadneme, aby sme mali prehľad o tom, ktoré stránky navštevuje najčastejšie, s kým si píše či telefonuje. Nie nadarmo beží v súčastnosti v médiách kampaň o ochrane detí na internete (viac na www.zodpovedne.sk). Televízne programy by sme mali sledovať s ním, vysvetliť mu, čo pozerá, dať do súvislosti s realitou, odlíšiť fikciu.
Knihy sú v dnešnom detskom svete potlačované do úzadia. Je to veľká škoda, lebo poskytujú to, čo televízia a počítač dať nemôže. Kým prvé dva ponúkajú hotové obrazy a pôsobia hlavne na zrak a sluch, knihy podporujú detskú predstavivosť a kreativitu, rozvíjajú slovnú zásobu a vyjadrovacie schopnosti. Ponúkať knižky môžeme už od dojčenského veku – gumenné, plastové, látkové. Neskôr ich vystriedajú leporelá. Viacerí rodičia i deti si pochvaľujú večerné čítanie na dobrú noc. Skúsme nabudúce, keď bude škaredé počasie, miesto pustenia televízie, s deťmi čítať. Je to náročnejšie na náš dospelácky čas, ale do budúcnosti je to investícia na nezaplatenie. Tu je zoznam päťdesiatich slovenských a svetových kníh vybraných do zlatého fondu pre deti a mládež:
V súčasnej uponáhľanej dobe akosi čas preteká cez ruky. Častokrát si (ne)uvedomujeme, ako málo sme spolu ako rodina. Nepremrhajme tento čas pozeraním televízie, ale využime ho na spoločné výlety, prechádzky či iné aktivity vonku alebo doma. Po desiatom roku života dieťa postupne trávi čoraz viac času so svojimi vrstovníkmi. Spoločne strávený čas posilňuje puto medzi nami a dieťaťom, aby vedelo, že mu budeme nablízku, keď nás bude potrebovať. Zároveň ho učíme, ako má fungovať rodina, ako má tráviť voľný čas. Nič iné nepôsobí na dieťa tak ako náš vlastný príklad!
A nezabudnite: „Kdo se hrá, nezlobí!“ :)
Použitá literatúra:
Horňáková, K. - Kapalková, S. - Mikulajová, M.: Kniha o detskej reči. Slniečko, Bratislava 2005
Klindová, Ľ. - Rybárová, E.: Vývinová psychológia. SPN, Bratislava 1975
Leachová, P.: Dieťa a ja. Ottovo nakladatelství, Praha 2000
Vágnerová, M.: Vývojová psychologie. Portál, Praha 2000
Autorka článku je psychologička.